Incomplete life #4

Blog mi vážne chýbal. Posledné dni som bola v neustálom zhone (neskôr vysvetlím) a jednoducho sa potrebujem vypísať. Zo všetkého.

Celý ten zmätok začal, keď som asi dva týždne dozadu ochorela. Zavinila som si to sama. Tým, že som na seba úplne kašlala. Jedla som tak nepravidelne a mizerne, ako sa len dalo. Môj spánok sa pohyboval okolo 5-6 hodín. Cítila som, že tým trpím a tak mi stačil jeden zbesilý závod s kamarátkou cez mesto na autobusovú zastávku (dobrá správa je, že nakoniec sme ten bus stihli) a ostala som doma ležať so zapáleným hrdlom vyzerajúc ako jedno veľké klbko nešťastia. A sopľov. To je tá nechutnejšia časť :-)
Samozrejme, malo to svoju daň. Už to nie je ako na základnej. Že som chorá, tak ostanem týždeň doma, vyhnem sa všetkým písomkám a dopíšem si pár strán poznámok. U nás stačí chýbať deň a ste presne tam... kde ste rozhodne nechceli byť. Všetky tie písomky si na vás počkajú. Aby ste si ich dopísali, musíte byť ochotní zostať kvôli tomu po škole. Teda... Vlastne vy nemáte na výber. A o prepisovaní poznámok ani nehovorím.
Mne sa do toho ešte primiešala brigáda, ktorú som musela zrušiť. Odložiť hneď druhú hodinu doučovania nebolo dvakrát profesionálne, ale musela som to tak riešiť.

http://28.media.tumblr.com/tumblr_loxaasOe4X1qm806vo1_500.gif 


Keď som potom prišla do školy, spustila sa veľká lavína písomiek, skúšaní a stresov. Niekde medzi tým som ešte absolvovala jednu veľmi nepríjemnú návštevu u zubárky. "Úžasné" vŕtanie, vďaka ktorému som sa už ani najesť poriadne nemohla. A to som ešte nevedela, čo ma čaká.
Kamarát mi napísal, či by som si nechcela privyrobiť ako čašníčka v jednej miestnej pizzérii. V prvom momente som si povedala : "Len to nie. Nie. Proste nie." No keď som sa nad tým zamyslela, uvedomila som si, že už predtým som mala víziu, že by som si privyrábala popri škole aj nejak inak, ako doučovaním, ktoré mi, povedzme si na rovinu, veľmi nevynáša. Chcela som niečo, kde nebudem musieť toľko premýšľať a bude mi stačiť opakovať niečo stále dokola. Tak som mu povedala, že sa na to dám. To samotné rozhodnutie neľutujem. Asi by som sa cítila zle, keby som to odmietla. Znamenalo by to, že popieram to, čo vlastne chcem. Ak mi rozumiete. Navyše je to celkom slušne zaplatené s mnohými výhodami. Aj kolektív mi zatiaľ príde celkom sympatický. Všetko sú to ochotní a mladí ľudia. Problém je ten, že pre človeka, ktorý nemá s podobnou prácou skúsenosti sú prvé hodiny a dni úplnou nočnou morou. Šialene veľa informácii a úloh naraz. Zatiaľ som tam bola dvakrát, dokopy asi 8 hodín a jediné, o čom som presvedčená, že ovládam je stlačenie pupčeka na umývačke. Všetko ostatné, vrátane odkladania riadov, krájania, natierania a rozoznávania pízz, roznášania na stoly, odkladania zo stolov, a hlavne komunikovania so zákazníkmi je... Proste... Nie je to tak, žeby som to možno s malou pomocou nedokázala, ale. Skrátka vidím tie ich tváre, keď si objednávajú. Potmehúdsky úsmev, za ktorým sa skrýva "Áaah. Tak táto je tu prvý deň."

https://66.media.tumblr.com/43912f94866699b5c32cd528d40f8a07/tumblr_nrql6i1pM31txhkc5o1_500.gif

Zákazníci sú rôzni. Sú takí, ktorí sa tam neprišli najesť, ale rýpať. Hlavne ak vo vás uvidia aspoň malilinké zaváhanie. "Ale ja som si objednal štvorcovú pizzu." načo som na nich ostala nechápavo pozerať asi 15 sekúnd. Neschopná odpovedať.
Potom sú takí, ktorí majú pochopenie a sú skutočne milí. Len veľmi malé percento z nich.
Nájdu sa aj takí, čo sú tam prvýkrát a dokonca aj ja sa pri nich cítim celkom skúsene. Takých je však  tiež veľmi málo.
Ďalej skupinky, ktoré do vás síce nerýpu, ale keď odídete od stola, zasmejú sa nad vašou neschopnosťou. Dosť hlasno na to, aby ste to počuli. Alebo som možno len paranoidná. Ale mám taký pocit.
A mohla by som pokračovať.

Doposiaľ sa mi podarilo pomýliť si stôl asi 4krát, zabudnúť doniesť príbory raz, urobiť zo seba somára nepoznajúceho jedálny lístok 4krát, urobiť zo seba somára pred kolegyňami asi.. No neviem. Toho bolo dosť :-) V každom prípade, aspoň jednu štatistiku držím na nule. A to počet rozbitých pohárov a tanierov. Čo je vzhľadom na množstvo vecí, ktoré nesiem na tých táckach zatiaľ celkom fajn.

Začiatky určite nemal ľahké nikto, no napriek tomu mám občas pochybnosti o svojich schopnostiach. Zaúčať sa za čašníčku je iné, ako robiť pizzéra alebo kuchára. Ľudia vidia vaše chyby a radi sa na nich pobavia. Naozaj veľmi radi. Zvlášť keď sú najedení a po druhom pive.

Ale už sa radšej nevenujme mojej brigáde. Prekvapivo mi vypísanie sa nepomáha, ale ešte viac to zhoršuje... Lebo si začínam uvedomovať, že som asi spravila viac hlúpostí, ako som si myslela. Aj keď, všetko sú to skúsenosti.

A čo vy? Máte skúsenosti s nejakou podobnou brigádou? Alebo ste už boli v pozícii zákazníka, ktorého obsluhovala čašníčka, ktorá bola celkom viditeľne nováčik? Ako ste reagovali?

Komentáre

Obľúbené príspevky