Incomplete life #5

Akoby som strácala moc nad svojim telom. Zdvihnutie šálky s čajom je doslova boj. Mám pocit, že moje ruky a nohy nepatria mne. Proste sa cítim hrozne. Psychicky vyčerpaná a s nevôlou čoilen načiahnuť sa po telefón, na ktorom už niekoľko minút bliká notifikácia. Niekto mi píše. Nechcem vedieť kto. Ak by šlo o život, nech by to bol ktokoľvek, radšej by mi zavolal. Ľudia totiž v kritických situáciách nepíšu smsky.
Ešteže ten notebook bol na dosah. Ak by bol totiž čoilen o 10 cm ďalej, nedočiahla by som naň a tento článok by tak nikdy nevznikol. Možno by som vás aspoň ušetrila od týchto nijako nepovzbudzujúcich a myšlienkovo prázdnych článkov.

https://secure.static.tumblr.com/da7608d9298b6b92b3054768e939a3b3/5n0sewl/z11ne4xld/tumblr_static_tumblr_static_1z4z1d9ents0s4wk0sgkgwocg_640.jpg

Našla som citát z knihy od Nenia Campbell, ktorý celkom vystihuje moje aktuálne pocity.

“It wasn't that she was sad—sadness had very little to do with it, really, considering that most of the time, she felt close to nothing at all. Feeling required nerves, connections, sensory input. The only thing she felt was numb. And tired. Yes, she very frequently felt tired.” 

Naozaj neviem, z čoho je to vytrhnuté, ale stotožňujem sa s tým. Akoby som bola v poslednej dobe unavená stále. Nemá to nič dočinenia s tým, koľko spím. Ani s počasím. Proste cítim akýsi psychický tlak, ťažobu. A potom mám pocit, že som úplne otupená a zničená.

Možno nebol najlepší nápad dať sa na dve brigády. Áno. Je úžasné počítať, na čo pôjdu tie peniaze, a je to dobrá skúsenosť, no inak to vytvára dosť veľkú záťaž. A keď sme pri tých peniazoch, nie je to až taká veľká suma. Nenáročného stredoškoláka možno poteší, no nepovažujem to za adekvátne ohodnotené.
Problém je, že v poslednej dobe je gympel záťaž sama o sebe. (A to aj pre niekoho ako ja, kto tomu učeniu veľa nedá.) Nie to ešte navyše riešiť, kedy robím a prežehnávať sa vždy, keď vidím, že mi počas hodiny zasvieti obrazovka na telefóne.

Začínam mať obdiv k ľuďom, ktorí niečo také zvládajú keď tak aj celý život. Pretože ja by som to nedokázala. Teraz to beriem ako príležitosť zarobiť si na svoje sny. Polaroid, ktorý som tak dlho chcela, bungee jumping, lístky na imaginárny koncert BTS v Európe, ktorý sa ani nemusí udiať, ale ja verím... Proste na všetko. Nechcem byť sebecká dcéra, ktorá bude pýtať od rodičov, pokiaľ má sama dve zdravé ruky a nohy a to veľmi cenné - zvané čas. Aj keď, teraz už začínam pochybovať. Viem, že to dokážem. Že ma to urobí silnejšou. Aj keď tu teraz ležím zničená a znechutená...

Bigbang má pozajtra comeback. Áno. Naozaj. Aj V.I.P sa konečne dočkali. Aj keď vydajú len tri nové pesničky. Čo je vzhľadom na Topov odchod do armády dosť mizerné. No treba byť vďačný. 
Takisto sa blížia Vianoce, čo sú moje najobľúbenejšie sviatky v roku. Napriek tomu, že každým rokom sa ich atmosféra vytráca, stále sa na ne teším rovnako. Ako to malé dievčatko, ktoré si vtedy nepochopiteľne prialo domček pre bárbiny dúfajúc, že tento rok vážne poslúchalo a potom ho pod tým stromčekom naozaj uvidelo. Táto vyčerpanosť ma privádza k podivným myšlienkam. Mala by som to ukončiť. Aspoň pre dnes.

http://68.media.tumblr.com/7cd011946a3947f96b7845341bb880ab/tumblr_od1e3qgOfI1sz0j5io1_540.gif

Komentáre

  1. Pamatuju si, jak jsem pracovala na hlavní pracovní úvazek a do toho se snažila udělat si vysokou. Osobně na to období vzpomínám jako jedno z nejhorších, které jsem zažila. V podstatě nic mi nedokázalo udělat radost a veškerá energie a snaha stejně nebyla dostatečná, abych to udržela v chodu. Taky obdivuju každého, kdo to zvládl a dotáhl do konce a soucítím s každým, kdo si prošel obdobím neustálé únavy ze života samotného. Doporučila bych ti se držet nějakých maličkostí, které by ti udělali radost. Ať už je to nový BigBang comeback, nebo radost z nového dílu nějaké doramy. Podstatné je, se udržet v takovém období nad vodou. :)) Držím palce ať je brzy lépe!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za povzbudivé slová. Máš pravdu. Ja mám vlastne zvyk utiekať sa k takýmto veciam vždy, keď vnútorne trpím. Pamätám si, ako ma ničili súťaže DHZ, na ktoré som chodila ešte tak rok-dva dozadu. Vtedy som začala pozerať Running Mana a myslím, že nebyť toho, asi by som sa zbláznila. To mi ponúklo presne tú hodinu a pol zabudnutia.

      Mimochodom, nie som si istá... Ale ty Running Man nepozeráš, či? Ja len že ak nie, určite by si to mala napraviť. Neľutovala by si to.

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky