Incomplete life #6

Posledné týždne boli sakra hektické a ja vlastne ani neviem, kde začať.
Pokúsim sa ale nadviazať na posledný článok, kde som bola dosť zničená zo svojich dvoch brigád a psychického tlaku, ktorý to na mňa vytváralo. Nuž, teraz už môžem s úsmevom na tvári povedať, že zostala len jedna. Inými slovami, podala som "výpoveď".

https://68.media.tumblr.com/cfdf9fb793437b66fe263e5a45dc25c6/tumblr_nyvctilrBg1s94m2qo1_500.gif

Bolo to dosť dramatické... Podobne dramatické ako to zažila Taeyeon v jej klipe I. Videl to niekto?
Celé sa to odohralo minulú sobotu. Naozaj sa mi nechcelo ísť robiť. Ledva som sa obliekla a stihla autobus. Keď už som ale prišla tam, obliekla si zásteru a vzopla si vlasy, na tvári sa mi aj tak zvláštne podarilo vyčariť úsmev. V ten deň som robila s tromi čašníčkami, z toho dve ma už od začiatku neskutočne štvali. Bolo mi jasné, že ma nemajú radi, ale nejako som s tým dokázala žiť. Cítila som, ako nado mnou za mojim chrbtom prevracajú oči a bavia sa na môj účet vždy, keď idem na rajón alebo len zaniesť niečo do kuchyne. Bolo jedno či niečo kazím, alebo nie. Niekoľko hodín som počúvala čistú buzeráciu na svoj účet. Takí ľudia ale existujú. Treba sa s tým naučiť žiť. Po iné dni som tam miesto nich robila s pár úžasnými babami... Aj chalanmi. Takže ma nenapadlo, že oni budú niečo ako spúšťací mechanizmus.
Keď som ale mysľou začala vypadávať a robiť drobné chyby v objednávkach, začala som byť zúfalá sama zo seba. Hovorím si, každý má také dni. A skutočne má. Ani to by samo o sebe nebol dôvod na výpoveď.
Asi o ôsmej za mnou prišla jedna z nich s tým, že ma posielajú domov, lebo je tam na sobotu málo zákazníkov a štyri čašníčky sú zbytočné. Hovorím si, dobre. Aspoň budem skôr doma. Ešte som párkrát obehla rajón, porobila čo bolo treba a keď sa to ukludnilo, chystala som sa ísť prezliecť. Vo dverách ale zazvonil telefón.
Zákazník, ktorý si predtým u mňa objednal dve pizze na rozvoz sa u mňa začal rozčulovať, že dostal hlivu miesto nivy. Čo bola moja chyba, pretože som ho pravdepodobne zle počula. Hliva nie je lacná, bežne sa na pizzu nedáva, niekoľko ľudí bolo kvoli tej objednávke v pozore. A ja som tam stála, nevediac, čo robiť. On na mňa kričal, čašníčka sa na mňa opovržlivo pozerala. Vysvetlila som jej, čo sa stalo a spýtala sa, čo robiť. Miesto nejakej pomoci sa mi dostalo len: "Je to tvoj problém, tak si ho rieš."
Tak som si ho riešila. Ako absolútny amatér, ktorý sa s takou situáciou vysporiadava prvýkrát. Okolo šiel šéf, opäť som vysvetlila situáciu. Chápavo mi povedal, čo s tým. Kdežto nemenovaná slečna D na mňa začala pred ním kydať, ako mi hovorila čo mám robiť no ja som ju nepočúvala. Po niekoľkých minútach úplného poníženia za mnou prišla druhá čašníčka a kázala mi ísť sa prezliecť, nech už idem domov. Kým som čakala na rozvozáka, v kuchyni som sa rozprávala s pomocným kuchárom o tom, čo všetko tam on už pokazil a ako sa niečo také stáva a je to normálne. Zvláštne mi to bolo jedno. Nech by povedal čokoľvek. Toto nepotrebujem prežívať. Nie je to len tými dementnými čašníčkami, nie je to len tým, že sa na takúto prácu nehodím, nie je to len tým, že ma dve brigády psychicky ničia. Skončím. V tom momente som akoby prestala byť súčasťou svojho tela a len sa prizerala, ako som tam pred všetkými dala výpoveď.
Že si za tým stojím so si uvedomila už, keď bola prvá reakcia od jednej z tých čašníčok: "Stačí, keď to povie nám, alebo má zavolať šéfovi?" Im je tak 5 či tam som alebo nie. Navyše mi dali službu 23. pred Štedrým dňom. Nech si ju potom nahrádzajú.
Netrvalo dlho a prišiel pre mňa rozvozák. Šla som s ním zaniesť pizze a potom ma cestou zaviezol domov. Celú cestu sme spolu nadávali na všetkých zamestnancov, ktorý tam vlastne robia a musím povedať, že aj vďaka nemu sa mi dosť uľavilo.
Najbližšie dni som bola šťastnejšia ako kedykoľvek.

Hoci som to v článku nespomínala, pred dvomi týždňami sa nám stratilo mačiatko. Haru. Z veľkej časti mojou chybou. Bola som z toho dosť zruinovaná. Zo zúfalstva som vytlačila "až" dva letáčiky s fotkou a našim číslom. Nalepila som ich na zastávku. No už o dva dni, keď som šla okolo, tam ten letáčik nebol. Myslela som si, že ho odfúklo, pretože tam veľmi dobre nedržal. Až kým som dnes neprišla domov a pred bránou ma nečakali dve dievčatá s našou mačkou. Volali s maminou. V prvom momente som Haru ledva spoznala. Bolo ťažké uveriť tomu, že je to naozaj ona. Keď som sa spýtala, odkiaľ vedeli, že je naša, z vrecka vytiahli môj letáčik. No myslela som si, že tam odpadnem. Niečo také sa nezdalo možné. Haru je síce dosť vychudnutá  a vystrašená, no je živá a zdravá!

Dnes bol posledný deň školy, takže mám na najbližšie dva týždne konečne pokoj. A hoci som to dnes povedala snáď miliónkrát, aj vám prajem krásne sviatky.
Na najbližšie dni mám pripravených niekoľko článkov, takže verím, že to tu aspoň trochu ožije.

Komentáre

  1. Wow, tak to zní dost drsně. Celkově si myslím, že práce v restauraci, nebo podobné řetězci je dost náročná a rozhodně k tomu ještě člověk nepotřebuje, aby měl kolegy, kteří jsou jak hejno supů. Dost tě lituju, že jsi musela něco takového absolvovat, ale je dobře, že ses rozhodla to už dál nesnášet. :)) Ale jsem ráda, že čičinka se nakonec našla. <3 Málokdy slyším, že se ztracené zvířátko vrátí majiteli. :// Měli jste vážně štěstí! :))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Určite to bola veľká skúsenosť. Teraz som mala to šťastie, že som ich nepotrebovala viac, ako oni mňa.
      S Haruinho návratu som aj po týždni stále nadšená. Hej, určite sme mali šťastie, aj keď to, že žijem na dedine výrazne zvýšilo šancu na nájdenie.

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky