# You're doing a good job

Páni... Svoj posledný článok som napísala pred nejakými 7 mesiacmi. Aby bolo jasné, to je asi najdlhšia prestávka, akú som si od blogu kedy dala. Pretože myslím, že od takej šiestej triedy na základnej, dobrých 8 rokov vzad, bol blog neodmysliteľnou súčasťou môjho života. Hoci adresy sa menili, prežil si so mnou všetky vzostupy a pády, menšie či väčšie rozhodnutia, dal mi priestor vypísať sa zo všetkých problémov a nadšení, spoznať kopec úžasných ľudí... Blog bol vždy to miesto, kde som svoje myšlienky vyslovila "nahlas". Dalo by sa povedať, že sa tu formovali moje sny. A napriek tomu, Dominika 7 mesiacov prežila bez neho.

Prečo? Asi som sa začala báť, že skĺzam do extrémov, z ktorých ani jeden sa mi nepáčil. Ten prvý bol automatizované recenzovanie vecí, ktoré mi robili radosť. Ten druhý vylievanie si srdiečka v rubrike Incomplete life, ktoré ma začínalo viac deprimovať ako dávať mi pocit určitej úľavy. Pretože povedzme si úprimne, štvrtý ročník je na psychiku fakt zaberák. A písať raz za radom tento typ článkov by ubližovalo mne aj vám.

Začalo to stužkovou. Nikdy predtým som nestrávila toľko času bezmyšlienkovitým zíraním do steny. Pretože presne to sa dialo. Dva týždne pred ňou a aj dva týždne po nej. Myslím, že po dozvukoch prišiel menší nával depresie, ktorý detailnejšie opisovať nechcem, ale bolo toho na mňa proste priveľa.

(Skúste ma nájsť! Som tá, ktorá ešte nie je dosť opitá na to, aby sa z toho celého úprimne tešila)

Skôr ako som sa z toho stihla dostať som musela začať riešiť prihlášky na vysokú. Bola som si istá kórejčinou v Olomouci, a ako poistku som si dala aj japončinu. Lenže, keď sa snažíte poistiť si jednu nereálnu možnosť ešte jednou nereálnejšou možnosťou, musíte začať uvažovať nad scenárom, že vás ani na jednu vziať nemusia aj keď vlastne nikde inde ísť nechcete. Rozprávala som sa o tom s mnohými ľuďmi. Jedni sa ma všetkými silami snažili presvedčiť, aby som si dala prihlášku niekde, kde ma naisto vezmú, druhí mi dokola opakovali, že potom, ako som kórejčine dala posledné 4 roky svojho života ma určite vezmú (napriek tomu, že prijímačky s kórejčinou nič nemajú... Sú to len všeobecné testy) a bola tu aj tretia skupina, s ktorou som riešila aké by to bolo, keby ma predsa len nezoberú a nepôjdem študovať nejaký zbytočný odbor, ktorý študovať nechcem. Zistila som, že to nie je taká zlá možnosť a aj keby som rok pracovala (bárs aj niekde za pokladňou), mohlo by ma to posunúť fajn smerom. Mohla by som si zarobiť, lepšie sa pripraviť a výhliadkovo investovať na výlet do Kórey.
Možno to bude znieť zvláštne, no vydýchla som si až po poslednom termíne na podanie prihlášok. Pretože pred ním som každý deň menila názor a bolo mi zo seba zle.

Krátko na to, tesne pred maturitou som psychicky padla na úplné dno. Aby som vám to celé objasnila, musím začať z iného konca. Dominika sa konečne, vo svojich 19 rokoch rozhodla, že chce strojček na zuby. Okej, nie je to tak, že ho chcem. Ja ho potrebujem. Potrebovala som ho už dávnejšie, ale niečo také, hlavne po 18tke na Slovensku nie je lacný špás a nemôžete to hodiť na svojich rodičov len tak. Keď by si za tie peniaze mohli dovoliť kúpiť aj slušné, trochu ojazdené auto... Prispela som ako som mohla a vďaka mojim úžasným rodičom som šla na prvé vyšetrenie. Mala som predstavy, čo by mi mohli povedať. Áno, mám krivé zuby, to už viem. Oni sú tam na to, aby s tým niečo urobili. Veď si za to aj vypýtajú riadny účet. Lenže prvá vec, ktorú doktorka povedala, keď sa mi pozrela do úst nemala nič s mojich chrupom. Bolo to krásne, rýdzo slovenské : "Veď ty šušleš." Žijem 19 rokov s tým, že račkám. Vždy som mala pocit, že ma to niečim odlišuje od ostatných. Lichotilo mi aj keď mi niekto povedal, že si to vôbec nevšimol. Ale nikdy mi nikto nepovedal, že šušlem. Napriek tomu, že som 6 rokov chodila v ZUŠke na spev, ani raz som od nikoho nepočula, že šušlem. Až teraz. V štvrtom ročníku na strednej, keď som si podala prihlášku na kórejčinu v hospodárskej praxi. Na jazyky. Dobre... Nie je to tlmočníctvo, je to ekonómia s kórejčinou. Ale stále je tam jazyk veľmi dôležitý.
A tak ma zubárka poslala k logopedičke. A ja som sa začala psychicky rozkladať. Najbližšie týždne som sa ako šialená všetkých pýtala, či si niekedy všimli že šušlem. Niektorí mi úprimne povedali, že ich to nikdy ani len nenapadlo. Niektorí si to začali uvedomovať až keď som im to povedala. A niektorí sa pousmiali a skonštatovali, že mali pocit, že inak rozprávam. Čo ma ale ranilo zo všetkého najviac bolo, keď sa ma logopedička spýtala, či som sa niekedy cítila.... insecure (neviem ako to vyjadriť v slovenčine) ohľadne mojej poruchy reči. Nahrnuli sa mi slzy do očí a nevedela som, čo povedať. Ako som sa mohla cítiť insecure, keď som o tom nevedela.

Teraz pravidelne chodím k logopedičke a snažím sa s tým niečo robiť (aj keď takéto nápravy sa nedejú zo dňa na deň). A o pár dní mi majú nasadzovať strojček. Ach... Bude to ako z filmu. Lenže ja nebudem tá krásna princezná, budem škaredá Betty. Šušlavá škaredá Betty :-D :-D, ktorá chce študovať kórejčinu. Okej, ľudia. Ja nie som až taká deprimovaná ako to asi znie. Študovať kórejčinu je môj sen, takže nedovolím nejakej malej poruchy reči, aby mi to celé prekazila. Keď mi za 19 rokov nikdy nikto nepovedal, že šušlem, asi to nebude také hrozné. Prinajhoršom ma tento rok nezoberú, zarobím si, odstránim šušlanie, račkanie a na ďalší rok sa prihlásim znova. Bude to v pohode!

Po tomto mojom psychickom zrútení nasledovali písomné maturity. Prekvapivo som veľmi nestresovala. Aj keď veľa vecí som dobabrala a radšej vám nepoviem, čo som urobila na slohu zo slovenčiny. Po toľkých rokoch blogovania a písania ma to trochu podkopalo. Ale bol to len prešľap vo forme, nie obsahu, takže verím, že som zmaturovala. Test zo slovenčiny som podľa výsledkov (nepamätala som si všetky odpovede) napísala na plus mínus 80 percent, z angličtiny na cca 75. Takže. Som vážne spokojná. Môj problém budú ústne, keďže maturujem z dejepisu a občianskej a z oboch som úplne vymletá. Zvlášť z dejepisu. No za ten mesiac sa to snáď nejako spraví.

Mala by som sa pripravovať na prijímačky, ktoré mám ešte pred nimi, no ako vidíte, zase sa tu ľutujem :-D A moje využitie voľného času je stále rovnaké. Stále pozerám priveľa seriálov a variety show, stále počúvam priveľa hudby a stalkujem priveľa skupín. Ale už aspoň vidíte, prečo som toľko nepísala.
Každopádne sa budem snažiť informovať vás častejšie. Vážne ma tá prestávka mrzí. Pravdepodobne som vďaka nej stratila aj tých dvoch čitateľov. Ak ste sem ale náhodou znovu zablúdili (aj ak to je prvýkrát), dajte mi prosím vedieť, ako sa máte. Chýbali ste mi!


Komentáre

  1. Vítej zpět! Jsem ráda, že jsem se sem po nějakém čase zase mrkla a našla od tebe článek.

    Třeba se na korejštině v Olomouci uvidíme! Mám tam též přihlášku :D Ačkoliv... jo, přijímačky. Připravuju se na ně stylem, jako jsem se připravovala prvně - takže vůbec, ha. Držím palce!

    Poslední rok na střední je těžký, ať si říká, kdo chce, co chce. Všechno se na člověka najednou sesype a někdy je toho na něj moc. Doufám, že ti už bude lépe. Hodně štěstí na ústních maturitách! A i dále! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ďakujem! To ja som rada, že sem ešte niekto zablúdil. ^^ Dúfam, že po tomto zmätku s prijímačkami a maturitami to vrátim všetko do starých koľají a konečne.

    Naozaj? Už si to tam skúšala? Či teraz ideš na magisterské? Každá informácia dobrá, lebo som dosť zdeptaná ohľadne svojich šancí.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vůbec se takové dlouhé pauze nedivím, tohle období je vážně náročné. A ono asi bude zase, první rok na vysoké :D

      Ano, studuju v Olomouci bakaláře, jiný obor. Korejštinu jsem měla v plánu si přidat jako druhý. Ale bohužel si příliš nepamatuju a ono je fakt nejlepší se podívat na ty, co jsou na stránkách z loňského roku. Upřímně si myslím, že na takové přijímačky se nejde ani připravit, prostě to musí člověk zkusit.

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky