Osamelosť prvočísiel
Prvočísla sú deliteľné len číslom jeden a samými sebou. Stoja na svojom mieste v nekonečnom rade prirodzených čísiel, vtesnané medzi dve ďalšie ako všetky ostatné, no v porovnaní s nimi sú trochu v nevýhode. Sú to podozrivé a osamelé čísla, a preto sa Mattiovi videli prekrásne. Zavše si myslel, že v tej sekvencii sa ocitli omylom, že tam zostali uväznené ako koráliky v náhrdelníku. Inokedy ich zasa podozrieval, že aj ony by boli rady rovnaké ako ostatné čísla, ale z nejakého dôvodu toho neboli schopné. Druhá myšlienka sa ho jemne dotýkala najmä večer, v chaotickej spleti obrazov, ktoré predchádzajú snu, keď je myseľ príliš slabá na to, aby si nahovárala lži.
-Paolo Giordano
Text, ktorým začína tento článok, je citátom z knihy Osamelosť prvočísiel a zároveň ju dokonale vystihuje. Už keď som si ho prečítala na zadnej strane knihy, bola som zamilovaná. Nesklamala som sa ani v najmenšom.
Oboch Mattiu i Alice v detstve postihne istý druh tragédie, ktorý má na ich životy hmatateľný vplyv. Vôbec spolu nesúvisia, ich situácie sú diametrálne odlišné. Alice a Mattia netušia, že ten druhý existuje. A potom ich "osud" spojí neočakávaným spôsobom. Ich životy sa pretnú a začnú sa ovplyvňovať.
Viac o deji ani nebudem písať. Do čítania tejto knihy som šla úplne naslepo, okrem prečítania si už spomínaného úseku na zadnej obálke knihy som o nej nič nevedela. Možno aj preto sa mi tak páčila. Na začiatku som si myslela, že to bude zbierka poviedok, keďže kniha je rozdelená na sedem pomenovaných častí (Snežný anjel, Archimedov zákon, Na koži a tesne pod ňou, Vedľajšia miestnosť, Do vody a von z vody, Zaostrovanie, Ten,kto zostáva) a prvé dve spolu na prvý pohľad vôbec nesúvisia. Až pri tretej som si uvedomila, aká je tam spojitosť. Musela som tu tie názvy vypísať, lebo ich úplne zbožňujem.
Obrovským pozitívom sú postavy. Zamilovala som si oboch hlavných predstaviteľov - Alice a Mattiu. Na prvý pohľad úplne odlišní, ale aj napriek tomu si k sebe našli cestu. Obaja boli tak strašne ľudskí. Znie to smiešne, ale inak to ani neviem opísať. Už od samého začiatku, od prvej strany som verila každému slovu, každej reakcii som rozumela. Dvaja obyčajní ľudia, takí krásni a plní farieb a života a emócií a... Ach. Rozcítila som sa. Chápete, čo chcem povedať? Proste som rozumela ich myšlienkam a motiváciám, pretože som nemala ani na chvíľu pocit, že sú vymyslení. Pripadali mi skutoční.
Osamelosť prvočísiel je nádherný príbeh. Má v sebe veľkú dávku reálnosti a verne opisuje každodenný boj ľudí s najrôznejšími problémami, ktoré sa v ich živote vyskytujú. Zobrazuje ľudí zo všetkých stránok, s ich chybami, bolesťami i radosťami.
Čo ma ale najviac dostalo? Jednoznačne štýl písania. Paolo Giordano je podľa mňa PÁN SPISOVATEĽ. Neskutočne nádherne napísané. Hltala som každú jednu vetu a užívala som si aj najobyčajnejšie opisy. Je veľmi málo spisovateľov, ktorí dokážu tak nádherne napísať príbeh a nielen ho vyrozprávať, ale aj zabezpečiť takpovediac umelecký zážitok. Možno si poviete, že preháňam, ale faktom je, že nie každá kniha je tak napísaná.
(slov. preklad- Rozhodnutia sa robia počas niekoľkých sekúnd a potom sa za ne pyká celý zvyšok života.)
Som naozaj rada, že som si túto knihu prečítala. Mám pocit, že mi toho dosť dala a navyše som si kvázi "rozšírila obzory". Paolo Giordano je totižto taliansky spisovateľ a ja priznávam, že väčšina autorov, ktorých čítavam je anglická či americká. Čo je nielen smutné, ale ma to aj trochu štve, keďže viem aké skvosty sa dajú objaviť medzi inou než anglicky písanou zahraničnou literatúrou. Takže to je moje predsavzatie do budúcna.
Osamelosť prvočísiel odporúčam všetkým, ktorý hľadajú kvalitne a prekrásne napísanú knihu, ktorá im rozpovie príbeh, na ktorý sa len tak nezabúda. Vážne, nebudete ľutovať.
P.S.: Ak vám o deji a hlavných postavách povie niečo viac než úvodný citát, tak sú to tieto dva výroky, ktoré sú záverečnými vetami v príbehu Mattiu a Alice:
Komentáre
Zverejnenie komentára